Nečudujem sa, prečo má toľko ľudí Boha a celú vieru na saláme...

Autor: Ondrej Kobela | 7.2.2012 o 15:45 | Karma článku: 7,17 | Prečítané:  2184x

Každý jeden človek na tejto planéte by mohol napísať, prerozprávať ten svoj príbeh- to, čo zažil, to, čo sa mu poriadne zapísalo do hĺbky svojho srdca, veci, ktoré ním poriadne hýbu, aj keď si to možno ani neuvedomuje.  Zážitky, skúsenosti- to naozaj usmerňuje človeka. Prečo o tomto hovorím a ako to súvisí s nadpisom?  Koľko ľudí naozaj zažilo niečo s naším Bohom podľa vás? Bohužiaľ veľmi malé percento. A z tohto dôvodu, že tak neskutočne veľa ľudí o Bohu len počulo (či už dobré veci, alebo len keci a polopravdy)  a nič viac- absolútne sa tým ľuďom nečudujem a úplne ich chápem, aký majú pohľad na nášho Pána,ako aj na ľudí, ktorý to so svojou vierou myslia smrteľne vážne.  Keď o niekom zistia, že je "silno veriaci" (tejto pojem je dnes tak neuveriteľne zaškatuľkovaný), tak prvé, čo im napadne, je niečo na štýl: "Pomôžte mu niekto; chlape- to si robis srandu, zobud sa prosim ta. Teraz prichadza otazka, ktora je na mieste. Co by sme robili my- veriaci, ktori sme s Bohom nieco zazili- na ich mieste? Neboli by sme azda ešte horší? Niekedy sa trochu obávam, že asi aj áno.

Ak sa viera nežije, tak je to asi tá najnudnejšia, najtrápnejšia, najplytšia a najviac odveci vec na svete. A bohužiaľ, dnes sa o viere, o Bohu, viacej rozpráva do vetra, než žije. Tak sa nečudujme, prečo to ľudí k Bohu neťahá, práve naopak... No na druhej strane, ak sa viera, vzťah s Bohom naozaj žije v každodenných situáciách- jednoducho vždy a všade, tak je to na najdynamickejšia, najhlbšia a najatraktívnejšia vec na svete. V podstate pravým opakom toho, čo každý pozná. Aká veľká škoda, že tu druhú stranu pozná len mizivé percento spoločnosti.

Poznám veľa ľudí, u ktorých je Boh na prvom mieste a je im to nielen úplne prirodzené, ale dokonca je to pre nich obrovská výhoda, nie žiadne obmedzenie. Avšak poznám aj veľa takých, ktorí Boha berú ako niekoho odveci, kto len kritizuje, prikazuje a komanduje, kto oberá o slobodu, o zábavu, o takú iskru zo života. Niektorí veriaci často krútia hlavami nad tým, čo "tí druhí" robia, ako sa zabávajú, čo všetko porušujú, prečo neustále hrešia, atď.  No akoby neboli schopní pozrieť sa na Boha z ich pohľadu. Napriek tomu, že sme nezažili to, čo oni , podľa mňa to nie je až také ťažké. :)

A tu je podľa mňa koreň problému- nedostatok úprimnej a otvorenej komunikácie. Akoby obe strany sú zahľadené do seba, stále hovoria len o tom svojom pohľade. Keď nechce ustúpiť neveriaci vo svojom pohľade (čomu tiež úplne rozumiem), logicky je rad na nás- veď aj my sme kedysi zažili Boha ako niekoho neosobného, ako niekoho naozaj old school a odveci, kto nemá človeku, ktorý chce žiť moderne a naplno, čo povedať.

Ako často hovoríme svojím známym, ktorí Boha "príliš nemusia" tieto veci? To je v poriadku, že to tak teraz vnímaš, nečudujem sa ti, chápem ťa a rozumiem ti." Veľmi, veľmi málo. Keď im už niečo hovoríme, tak je to niečo, ako: Skús sa na to pozrieť inak, zmeň sa, nemáš pravdu, prečo stále hovoríš len po svojom? " (napriek tomu, že tieto slová je dôležité hovoriť, niekedy to treba zmeniť).  Budú si potom myslieť , že buď sme my úplne odveci a mimo, alebo oni . (skôr tá prvá možnosť). Jednoducho, že sa nikdy nepochopíme. Ale to nie je pravda!!

Podľa mňa je veľmi podstatné nezabúdať, že ľudia často nemôžu za to, aký majú pohľad na nášho Pána a že ten pohľad sa nedá len tak zmeniť nejakými teplými, evanjelizačnými slovami, ktoré fungujú ako zázračný prútik.

Predstavte si dvoch chalanov- spolužiakov, ktorý sa rozhodnú, že pôjdu na istú konferenciu, kde sa bude hovoriť o Bohu, dotlačí ich tam zvedavosť a možno aj nejaká škodoradosť, že sa tam pôjdu zopár ľuďom vysmiať do očí, že čo tam hrajú za divadielko.  Tá konferencia oboch zasiahne a zmení ich. Avšak: jeden má dobrú rodinu, kde sú ľudia naozaj úprimní, otvorení- nielen medzi sebou ale aj k Bohu, že ma kamarátov, ktorí taktiež sú veriaci a chápu ho, že chalan túži spoznať Boha.  Na druhej strane, druhý spolužiak bude mať rozvrátenú ateistickú rodinu, kde ho mama vôbec nepočúva , melie si len to svoje, kričí naňho, posmieva sa mu. Druhý spolužiak bude mať "kamarátov", ktorí ak niečo nepoznajú, tak to odsúdia a vysmejú sa tomu a to, že ich kamarát túži po Bohu im príde ako skvelá šanca vysmiať sa mu, nakričať naňho, poprípade ho zbiť. Chalanovi dajú na výber: buď ten tvoj Pán Božko, alebo my- vyber si.

A takto bude na tom druhý spolužiak oveľa horšie, než predtým, bude na Boha naštvaný, že mu chcel dať šancu a on sa naňho takto (mierne povedané) vykašlal, bude mu nadávať a povie mu, že o ňom už nikdy v živote nechce počuť.

Toto je len jeden z milióna príkladov, ako ľahko dokážu okolnosti odviesť človeka od nášho Pána. Napr. žiadna odpoveď v modlitbe, keď nás v tom najťažšom Boh nevypočul, tak teraz sa zaobídeme bez neho. Alebo zameriame sa len na medziľudské vzťahy, alebo len na kariéru. Môj životný partner je u mňa number 1 a ak ma náhodou opustí, môžem sa na všetko vykašlať.

Napriek všetkému, čo sme zažili, čo máme v sebe, čo sme počuli a videli, Bohu sa vždy oplatí dať šancu. Minimálne vo forme rozhovoru s nejakou otvorenou a úprimnou osobou, ktorá Boha pozná ako niekoho, vďaka ktorému môže naozaj žiť život plný lásky a iskry a nielen prežívať. No aj druhá strana musí byť otvorená a úprimná. Inak to nemá zmysel.

Vôbec sa teda nečudujem, že ľudia nehľadajú útočisko v Bohu- keď boli vychovaní tak, ako boli. Keď majú takú partiu, akú majú. Ale to nemal byť dôvod,  aby sa na Boha vykašlali úplne.

Viem, že mi veľa ľudí neuverí, ale to pravé šťastie človek nájde len v Bohu. (pozor! nie v náboženstve, ani nie v prikázaniach, ale vo vzťahu s Ním...) Aj keď to tak absolútne nevyzerá. Aj keď pri Tebe možno nie je nikto, kto by ťa o tom mohol presvedčiť aj inak, než len slovami.  Avšak: Kto hľadá nájde, kto klope- tomu otvoria...

Jedná z vecí, ktorú na Bohu naozaj obdivujem, je to, že on nie je len duchovný- že sa do hĺbky zaujíma o každodenné veci- škola, vzťahy, naše rozhodnutia. Som rád, že nás môže posúvať aj v týchto veciach. Potom si človek uvedomí, že duchovný život nie je nejaký odveci bonus pre tých, ktorý si ho zvolia, ale že je akousi chýbajúcou časťou do skladačky. Jedno sa nedá žiť na plno bez druhého (duchovný život a ten klasický, bežný).

Na záver mám prichystanú takú zaujímavosť pre našich neveriacich priateľov :) . Skúste si sami vypísať výhody, aké má podľa vás veriaci človek, ktorý žije svoju vieru. A skúste to potom porovnať s tými mojimi, ktoré vám sem vypíšem.

1. L Láska. Že som schopný prijímať , žiť a rozdávať lásku, ktorá je oveľa väčšia, než len tá klasická ľudská, ktorá je nestála, sebecká, prchká, závislá na mnohých faktoroch, vypočítavá...

Že môžem žiť vzťahy, s Bohom, so svojimi blízkymi. Že už nebudem zraňovať druhých.

2.    Nádej. Že som jedinečná osoba, ktorá ak bude pasívna, tak každý okolo mňa bude ochudobnený. Že môžem robiť veľké veci s veľkou láskou, že mám víťaznú mentalitu do každej situácie, do každého problému, že sa zameriavam na tie dobré veci, nie na tie zlé. Že túžim do hĺbky budovať vzťahy, aj keď to nebude hneď. Že sa môžem tešiť z každej chvíle, ktorá prichádza.

3.   Sila. Že Boh mi pomôže robiť ťažké veci, ktoré sú nad očakávania, vďaka ktorým však život stojí naozaj za to.

A more ďalších: stopercentná úprimnosť, otvorenosť, záujem o druhých, motivácia robiť veci nielen pre seba, vytrvalosť.

Ako aj skoncovanie so: sebectvom, závisťou, nedôverou, strachom, pretvárkou, ...

Chápem ťa, že to niekedy vyzerá, že veriaci človek nie je v móde, že si nevie užívať, že je zameraný len na svojich veriacich kamarátov, každému hovorí, ako má žiť, že len moralizuje a že často vyzerá (prepáčte mi za výraz) ako trtko.

Nie je to tak.

Držím ti palce..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?